Na obálke napohľad nenápadnej knihy čiernobiela fotografia (ako sú i všetky ostatné na jej stránkach). Fragment dreveného kolesa, na jeho lúčoch mužská ruka poznačená vekom a tvrdou prácou. Nad fotografiou názov „Posledný kolár“, pod ňou meno dvojdomého autora „Pavol Ďurčo“. Dvojdomého preto, lebo ide o autora (pochádzajúceho a pôsobiaceho dlhé roky v žilinskom regióne) fotografií i textu. Strhujúceho seriálu sociálnych reportážnych fotografií z posledných desiatok mesiacov Ľudovíta (a či autentickejšie „Ľudvíka“) Hanzela, onoho posledného predstaviteľa zaniknutého remesla zo samoty Šípková, časti rázovitej Terchovej. Ale aj textovo pútavého fragmentárneho pohľadu na život a svet jednoduchého človeka. Chlapa, ktorý svojou priam esenciálnou ľudskou existenciou v jemu určenom čase a priestore predstavoval archetyp i kontinuitu zároveň. Vzhľadom na rýchlo sa meniaci svet (Slovensko i Terchovú) tvoriaceho pomyselnú hranicu i reálny obraz. Ba veru i pokračovanie legendárnych Obrazov starého sveta, filmu režiséra Dušana Hanáka, ako to vo fundovanom Slove na úvod pripomína skúsený publicista a ďalší hrdý Terchovec Peter Cabadaj. Rodák z neďalekej Struhárne, ktorý „práve s Ludvikom Hanzelom v sebe intenzívne pociťoval tlenie kontinuity so svetom zašlým…“
„Kedysi dokázal urobiť bez problémov drevené koleso za deň. Sila bola v rukách, mierky v oku a dreva všade dosť. Rokmi však drevo akosi stvrdlo. Aj lúče do kolies sa už z dreva vyrezávajú ťažšie..“ Fragment textu, ktorý na dvojstrane plnohodnotne sprevádzajú (to je asi to najvýstižnejšie vyjadrenie vzťahu textu a fotografií v knihe!) dve fotografie. Dva pohľady na starého zhrbeného kolára, ktorý s prekvapivo mladíckym zápalom čosi majstruje vo svojej dielni. Ukážka charakteristicky citlivej (autentickej!) knižnej montáže, na ktorú sa dobrovoľne pribral dlhoročný regionálny fotograf TASR Pavol Ďurčo. Knihou vlastne urobil presne to, čo už nebohému poslednému kolárovi, ležiacemu v truhle, urobil aj Marián Zajac v samotnom závere príbehu. Ten mu rozviazal tenký motúz na rukách preložených ružencom, aby „na druhom svete robil gazdom drevené kolesá“. Pavol Ďurčo knihou zas rozviazal príbeh o človeku a remesle tak, aby ostal(i) medzi nami.
Hádam až kým sa budú čítať knihy a s nimi bude dýchať aj pamäť rodu. Lebo nové a nové generácie si už azda iba takto budú môcť uvedomiť reálne životy, ale aj sny a túžby predkov, ktorí často iba vlastnými silami v neuveriteľne ťažkých podmienkach pretvárali prírodné materiály na potreby každodenného života. Ako píše autor: „Spomienky ostali a tie som sa snažil aspoň trochu zaznamenať pre budúcnosť… verím, že kto si túto knihu prečíta a prezrie, aspoň trochu pochopí život človeka Ľudvíka Hanzela, ktorý sa pre mňa stal symbolom odchádzajúcej doby.“
Treba nám dodať, že kniha vyšla vďaka prajnosti viacerých sponzorov, napospol fyzických osôb, nie podnikateľských subjektov. Je to dôkaz toho, že človek a jeho príbeh ostane medzi ľuďmi, ak sa nájdu takí, čo ho vedia šíriť ďalej.
Autor: Igor Válek
Foto: web
