Pred 95 rokmi sa v Turci natáčal Jánošík, prvý slovenský hraný film. Drahé ubytovanie v meste odsunulo štáb do Blatnice a to vrátane hlavných hereckých hviezd. Medzi nimi boli potomkovia šľachticov, hasiči i exotická Japonka. Aj takáto svedectvo ukrývajú fondy Slovenskej národnej knižnice (SNK).
Vo fondoch Slovenskej národnej knižnice (SNK) sa nachádza niekoľko fotografií z natáčania a archívnych materiálov, viažúcich sa k filmu a samotnej zbojníckej legende. Vďaka súrodencom Jaroslavovi a Danielovi Siakeľovcom sa filmom Jánošík (1921) Slovensko zaradilo medzi prvých desať krajín sveta, ktoré vyrobili dlhometrážny nemý hraný film.
Jánošík odvisol v Prahe
S filmovačkou sa začalo v júni 1921. Štáb si za stredisko natáčania a pobytu zvolil najprv Martin, ale zistili, že je tu príliš draho, tak sa sústredili na Blatnicu. Keďže sa bratom Siakeľovcom nepodarilo zohnať ani celý plánovaný rozpočet (cca 30-tisíc dolárov), museli rátať s každým výdajom. Zamenili teda vytipované vzdialené lokality za bližšie, a filmári a hviezdy sa roztrúsili po celom Turci – Blatnici, Turčianskej Štiavničke, Kláštore pod Znievom, Dolnom a Hornom Jasenove, Mošovciach i Turčianskych Tepliciach. Šútovo nahradilo Jánošíkovo rodisko Terchovú, v Necpaloch pri kostole Jánošík preskakoval múr. Zbojnícky tábor sídlil v Gaderi a v dnes už neexistujúcom Sebeslavskom majeri sa nakrúcali zábery na lopotiacu bedač. Interiéry sa točili v pražských ateliéroch a na brehu Vltavy sa nakrúcala Jánošíkova poprava – ktorá však bola použitá podľa domnienok len v slovenskej verzii filmu.
Najdrahší bol Jánošík
Hlavný predstaviteľ zbojníka, Theodor Pištek bol už vtedy filmovou hviezdou, za mesačné točenie zinkasoval 15-tisíc korún. V roku 1937 účinkoval v 19 filmoch, čo bolo viac ako polovica ročnej československej produkcie. Naposledy sme ho pred kamerou videli ako pobočníka princa v rozprávke Princezná so zlatou hviezdou (1959).
Kameramana Daniela Siakeľa lákala odmala technika. Spolu s bratom Jaroslavom (Jerrym) boli držiteľmi niekoľkých patentov v oblasti filmového priemyslu. Šľachtickými koreňmi sa mohla pýšiť predstaviteľka Aničky, Mária Nováková – Fábryová, ktorej matka pochádzala zo starého rodu Hraškovcov z Kláštora pod Znievom. Vydajom za notára JUDr. Pavla Nováka sa v rodine ocitol rod Országhovcov vrátane Pavla Orságha Hviezdoslava.
Nevoľníka Jánošíka seniora si paradoxne zahral šľachtic – Karel Schleichert, potomok z rodu von Wiesenthal. Aj on patril k hereckej špičke svojej doby.
Exotická Japonka
Grófa Révayho stvárnil milovník esperanta Miloslav Schmidt, rodák z Mošoviec. Veliteľ hasičov a neskorší veliteľ Zemskej hasičskej jednoty. Filmovou manželkou mu bola pražská operná diva Oľga Augustová a dcérou Bronislava Lívia, exotická krásavica, ktorá sa vraj narodila v Japonsku.
Ako 19-ročná prišla do Prahy a vyhrala súťaž krásy spoločnosti Miloša Havla, ktorá vlastnila filmové ateliéry na Vinohradoch. Magický pohľad, husté čierne vlasy a exotické črty jej zabezpečili ďalšie a ďalšie filmové ponuky. Sláva sa skončila kvôli zlej češtine, vďaka ktorej sa už v zvukovom filme nepresadila.
Jánošík po anglicky i po čínsky
Zdá sa, že tradície hôrnych chlapcov sú populárne nielen na Slovensku. Vo fondoch SNK sa nachádza preklad balady Jána Botta Smrť Jánošíkova do angličtiny z roku 1944. V konzervačnom fonde Českej národnej knižnice je zas preklad knihy M. Malého: Jánošík a jeho horní chlapci z roku 1993 do čínštiny : Wangling haohan. Guilin: Guangxi renmin chubanshe. Náš kapitán zaujal aj Aloisa Jiráska a jeho poviedky vyšli v roku 1956 tiež po čínsky: Pu-čchü-ti chao chan-men: Ťie-kche-s‘-luo-fa-kche ku-taj čchuan-šuo.
Preložená Bottova balada vyšla v americkom Pittsburghu pod názvom „The Death of Jánošík“ a neľahkého prekladu sa zhostil Ivan J. Kramoris. Prvé známe pokusy o preklad kniha pripisuje reverendovi Georgovi Gallikovi – preložil však len prvé vety a „po 15 rokoch to vzdal s tým, že je to nemožné,“ uvádza sa v knihe. Skúste si porovnať niektoré naše zľudovelé výrazy či írečité takmer až „jazykolamy“.
Ukážky prekladu z knihy The Death of Jánošík, ktorá vyšla v roku 1944 v Pittsburghu
„Stoj! tisíc hrmených!“ — Halt! Falls like a thunderclap. You reach for your pockets –
vyskočia desiati — „stoj! Trembling, obeying: „Give God back your tyran soul,
daj Bohu dušu a chlapcom dukáty!“ us men your ducats!“
Bo kohos’ Jánošík na paloš načiara, For him, whom once Jánošík on his sabre shall notch
tomu nespomôžu ani tria cisára; The might of three Caesars would not save from scotch!
Spískal to Uherčík
Podľa balád Bohuslava Tablica: Slowensstj Werssowy (Slovenskí Veršovci, 1804) bol Jánošík rodu sprostého, gazdovského, veľký a silný švárny šuhaj. Najstarší skutočný príbeh Jánošíka vo fondoch SNK pochádza z pera etnografa, maliara, fotografa Pavla Socháňa z roku 1924. Útla knižočka „Zbojník Juro Jánošík“ obsahuje jeho životopis spísaný na základe Socháňom vybádaných historických faktov, súdnych výpovedí reálnych osôb, domnienok a archívnych dokumentov. Jánošíka opisuje ako „obyčajného zbojníka“, ktorého si ľud vybájil.
Na Bytčianskom zámku slúžil ako väzenský strážnik a tu spoznal svojho neskoršieho kamaráta Tomáša Uherčíka. Práve on ho zviedol na zbojnícke chodníčky na Michala 1711, keď sa Jánošík aj vrátil z vojny pekne k rodičom a pomáhal im v gazdovstve. Keď Uherčíka hajdúsi zastrelili, Jánošík sa zbavil prísahy, ktorú mu dal. Vrátiť sa k riadnemu životu sa však už nemohol, pretože mal na rováši niekoľko lúpeží. Zimu zvykli zbojníci tráviť v službe inkognito u nejakého gazdu či na salaši a rovnako to robil aj Jánošík – slúžil bez toho, aby pán čo i len tušil, koho má u seba.
Rozdával chudobným, podplácal bohatých
Jánošíka niekoľkokrát uväznili, ale aj prepustili – raz ho vyhlásili za nevinného, potom uplatil stráže „on vo väzbe zavďačil sa úradským rozličnými darmi, ako syrom, kožkami z líšok ba i peniazmi, takže ho pustili na slobodu,“ píše Socháň. Zimu 1712 slúžil u valacha v Klenovci, kde „bol vyzradený a tam vo februári lapený a do Liptovského Sv. Mikuláša pred stoličný súd postavený,“ uvádza Socháň. Je zaujímavé, že v knihe uvádza známu verziu s podsypaním hrachu.
Výborná pamäť a slabosť na ženy
Vo vyšetrovacích spisoch náš hôrny chlapec dopodrobna opísal lúpeže, pamätal si presné mená, sumu a korisť, ktorú komu podaroval. Zrejme mal teda aj dobrú pamäť. Ale bol aj prefíkaný: „V parochniach chodil po dedinách a po mestách a nikto netušil, žeby skvostne oblečený pán bol vychýrený zbojník Jánošík.“ zmieňuje sa Socháň. Páčili sa mu aj ženy, rád ich obdarovával, avšak ku žiadnej konkrétnej milenke sa Socháň zrejme nedopátral: „Chlapci Jánošíkoví po krčmách vábili sedliacke dievčatá k sebe a sľubovali im všeličo – jeden z nich sľúbil Moravčíkovej dcére štvrť merice pšenice a mnoho súkna, ak sa stane jeho manželkou.“ Zbojnícka partia najviac zbíjala v Turci, Liptove až po Kremnicu a v okolí Strečna až po rodnú Terchovú, kde aj najviac ľuďom pomáhal.
Mapa k pokladu
Kde dvanásti sokoli ukryli nazbíjané poklady vyjavil až na mučidlách v bolestiach „v Klenovských horách cisárskych, ako sa ide od dediny Jablonky, nachodí sa jedna jedľa na grúni, proti ktorej na skale je ruka vyťatá, tam sú uschované,“ zveruje sa počas mučenia Jánošík. Obžalovali ho 13. marca 1713 ako vodcu zbojníkov. Úradne menovaným obhajcom mu bol Baltazár Palugay. Zločiny, ktoré spáchal navrhol prokurátor potrestať „smrťou na hrdle,“ avšak aby sa urobila prietrž zbojstvu, ktoré sa rozmohlo po krajine, a tak sa vykorenilo a aby sa priznali komplici Jánošíkoví, navrhol mučenie hôrneho chlapca. Obhajca zápalisto bojoval za jeho nevinu, prosil aj v mene obžalovaného a sľuboval jeho nápravu, ale nepomohlo. Na výstrahu mal byť „… proč pre takowe welice zle učinky a prikazanim prestupeny a tak priklad ginšich takowich zločinow ma biť zawesenij.“ Dňa 3. apríla 1713 bol v Liptovskom Mikuláši „povesený tam na šibenici hákom za rebro na ľavom boku. Žil tak vraj až do tretieho dňa. Na tretí deň došla vraj milosť od kráľa, ale keď páni prišli, aby ho dali z háka sosňať, riekol im Jánošík: Keď ste ma upiekli, nuž ma i zecte!“, potvrdzuje Socháň legendu.
V texte sú citácie z knihy, ktorá sa nachádza vo fondoch SNK: Pavel Socháň: Zbojník Juro Jánošík akým v skutočnosti bol dľa historických faktov napísal Pavel Socháň. Universum Bratislava, 1924.
Autor: Katarína Mažáriová/hovorkyňa SNK v Martine
Foto: Slovenská národná knižnica v Martine
