Slovenská národná knižnica vždy 28. deň mesiaca prináša zaujímavosť o živote a diele Ľudovíta Štúra pri príležitosti blížiaceho sa 200. výročia jeho narodenia. Tentokrát sa zamerala na jeho roky žiacke a študentské.
Viete, že Ľudovít Štúr ovládal okrem slovenčiny 10 ďalších jazykov? Že ho spolužiak na nižšom gymnáziu liečil vínnou kúrou, keď ochorel? Prelistujte si písanku 14-ročného Ľudovíta a pozrite si, ako si precvičoval krasopis. Depozity Slovenskej národnej knižnice ukrývajú bohatý osobný archív tohto politika, historika, jazykovedca a kodifikátora spisovnej slovenčiny. V rámci projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA) ponúka SNK viaceré z týchto historicky hodnotných dokumentov v digitálnej podobe.
V písanke nájdeme Štúrov krasopis z latinčiny, maďarčiny, nemčiny, gréčtiny a slovakizovanej češtiny z rokov 1827- 1929. V tých časoch študoval na gymnáziu v Rábe (dnes Gyor). Okrem toho však vedel aj po francúzsky, poľsky, srbo-chorvátsky i rusky. Učil sa aj po hebrejsky a anglicky, istý čas koketoval s myšlienkou študovať indický jazyk. „Já nyní se učím všem slavenským nářečím, přejdem nezadlouho na indickou řeč neb podobnost má s starou slavskou, i židovčinu sem vzal hore a francoužštinu,“ píše Štúr v liste Pavlovi Čendekovičovi 9. mája 1835. Pravdaže, nie všetky jazyky ovládal aktívne. Na túto – ale aj na našu – dobu, je to však úctyhodné množstvo.
Budúceho národovca vychovávali rodičia prísne a skromne. Jeho otec Samuel, učiteľ v uhrovskej škole (vtedy Zay-Uhrovec), svojich synov pripravoval osobitne na stredoškolské štúdiá. Takže už v rodičovskom dome nadobudli viac vedomostí – napríklad základy latinčiny. Od roku 1821 do 1827 navštevoval Ľudovít ľudovú školu v Zay-Uhrovci pod pedagogickým vedením prísneho otca Samuela, starostlivosťou milovanej matky Anny a staršieho brala Karola. „Chlapec rástol, učiac sa v škole otcovej a sajúc do duše všetky možné vtisky obcovania v dome rodičovskom. Jeho dom a tu tento vidiek mnohotvárny, malebný, opanoval snivú myseľ čiperného chlapca,“ píše o v jeho životopise Jozef Miloslav Hurban.
Na formovanie povahy mladého Ľudovíta vplývala aj príroda v okolí Zay-Uhrovca a matkina starostlivosť. Láska k prírode ho sprevádzala aj na štúdiách na evanjelickom lýceu v Bratislave a usiloval sa ju preniesť na svojich spolužiakov, keď ich vo voľnom čase miesto do viechy pozýval na výlety do okolia Bratislavy. V čase dospievania vplýval na Ľudovíta starší brat Karol, ktorý sa po gymnaziálnych štúdiách v Rábe vrátil domov ako uvedomelý vlastenec.
V roku 1827 poslali rodičia do Rábu aj 12-ročného Ľudovíta, aby si osvojil maďarčinu. „Odprevadil ho tam otec spolu s dvoma chlapcami od susedstva a zveril ho do rúk toho istého profesora Leopolda Petza, u ktorého študoval aj jeho starší syn Karol,“ píše Pavel Horváth v knihe Rodokmeň a osudy rodiny Štúrovcov. Ten si nového študenta veľmi obľúbil a čoskoro zbadal u neho zvláštne nadanie, ktoré rozvíjal. A tak mladý Štúr vedel po dvoch rokoch výborne po maďarsky a nemecky, získal prehľad o slovanskej spisbe a osvojil si aj vedomosti potrebné na štúdium na evanjelickom lýceu v Bratislave. Hoci školské roky 1827-29 patrili medzi úspešné, úplne bez problémov sa nezaobišli. Keď Štúr vážne ochorel, opatroval ho spolužiak Ján Kiš a liečil ho – zarytého odporcu alkoholu – „kúrou vínovou“. Nevieme, ako dlho a intenzívne ho „kuríroval“, podstatné je, že kúra zabrala a na jeseň 1829 mohol náš budúci jazykovedec začať štúdium na evanjelickom lýceu v Bratislave. Z Rábu išiel naozaj skvele pripravený, pretože sa zapísal rovno do sekundy (trieda rétoriky a poetiky). Čoskoro sa stal jedným z najlepších žiakov a vplýval na ostatnú mládež.
Prázdniny trávieval u rodičov v Uhrovci. S kamarátmi podnikali výlety do okolia, čítali obľúbených básnikov, so záľubou počúvali piesne ľudu. Podľa Hurbanovho životopisu trávieval celé dni a noci čítaním kníh takmer vo všetkých slovanských jazykoch: „Kamaráti Kiš, Melfeeber, Jehring a náš Ľudovít trávili celé dni v rozkošnej prírode. Ale už to nebolo toho preháňania sa, ale pod starým dubom ležali si šarvanci a Ľudovít vykladal Slávy dceru alebo rozprával, ako sa to tam nad Dunajom žije v kruhu veselom nadšených za národ a jeho slávu študentov.“
A tak uplynulo jedno leto, potom ďalšie a ďalšie. Z mladého chlapca sa stal dospelý uvedomelý národovec, ktorý v roku 1838 odišiel študovať na univerzitu v Halle dúfajúc v tom, čo každý mladý človek – že raz zmení svet k lepšiemu.
Zdroj: SNK
Ilustračné foto: Internet
