„Narodila som sa predčasne, začala som mať problémy s očným tlakom, neskôr sa pridala detská mozgová obrna,“ poznámenáva v úvode rozhovoru 23-ročná nevidiaca Žilinčanka, Monika.
Život nevidiacim uľahčujú kompenzačné pomôcky. Monika počúva audio knihy, ale zároveň „som ešte poctivou čitateľkou Braillovho písma.“ V bežnom živote využíva notebook s hlasovým výstupom, diktafón na nahrávanie prednášok (Monika študuje na vysokej škole), indikátor hladiny i mobilný telefón (tiež s hlasovým výstupom), ktorý využíva predovšetkým na hudbu. Monika sa úspešne zúčastňuje aj rôznych recitačných súťaží. V súčasnosti navštevuje vysokú školu, študuje na Vysokej škole sociálnej práce a zdravotníctva sv. Alžbety, v budúcnosti by sa rada venovala poradenstve v Únii pre nevidiacich a slabozrakých Slovenska. Okrem štúdia však aj pracuje a to v Žilinskej nemocnici ako masérka a do práce sa vraj zakaždým veľmi teší. Nevidiacim by sa podľa nej nemali uzatvárať do seba, ale práve naopak, žiť aktívnejšie.
S nevidiacou Monikou Porubčanskou sa porozprávala Ivana Potočárová.
