„Koncom roka si pripomenieme 200 rokov od narodenia Ľudovíta Velislava Štúra, kodifikátora spisovnej slovenčiny, jazykovedca, spisovateľa, učiteľa, novinára, poslanca uhorského snemu a nositeľa mnohých ďalších zvučných prívlastkov. SNK sa pri tejto príležitosti snaží čitateľom ponúknuť to najlepšie z našich depozitov,“ zdôraznila generálna riaditeľka Katarína Krištofová. Depozity Slovenskej národnej knižnice (SNK) ukrývajú bohatý osobný archív tohto politika, historika, jazykovedca a kodifikátora spisovnej slovenčiny. V rámci projektu Digitálna knižnica a digitálny archív (DIKDA) ponúka SNK viaceré z týchto historicky hodnotných dokumentov v digitálnej podobe.
Pri úprave pravopisu sa aj Štúr pridŕžal známeho „píš ako počuješ“. Nepoužíval y-ý, všade sa písalo len i/í. Miesto ä sa písalo a alebo e (žrieba, najme), nepoznal ľ, len l (lavá noha). Štúrovská slovenčina všade graficky vyznačovala rozdiel medzi zvukmi d, t, n, l (něděla,), ô sa písalo ako uo. Dvojhlásky ia/ie sa písali ako ja, je, dôsledne sa dodržiaval rytmický zákon a nepísalo sa „mal, povedal, písal,…“ ale „mau, povedau, písau,.“ Štúr si vzal za základ stredoslovenské nárečia, ktoré boli najrozšírenejšie a najpoužívanejšie zo všetkých slovenských nárečí. Teda mali najväčšiu šancu zakoreniť sa a prežiť aj medzi príslušníkmi iných nárečí.
Dôvodom, prečo sa Ľudovít Štúr tak veľmi snažil dať slovenskému ľudu spisovný jazyk bolo, aby ho pozdvihol sociálne i kultúrne. To však mohol urobiť len vtedy, keď pre ľud vypracuje dôkladný národný a politický program. No a presvedčiť ich mohol len v jazyku, ktorý by zjednocoval všetky spoločenské skupiny a triedy. Na to čeština, ktorú dosiaľ používala slovenská evanjelická cirkev a evanjelickí vzdelanci ako spisovný jazyk, nestačila.Po systematickej práci našich národovcov sa preto zišiel 11. júla 1843 Štúr s M. M. Hodžom na fare u manželov Hurbanovcov v Hlbokom a uzákonili spisovnú slovenčinu.
Začiatkom roka 1850, po revolúcii, sa Štúr snažil presadiť slovenčinu ako úradnú reč v slovenských stoliciach. V októbri 1851 sa zúčastnil v Bratislave porád o reforme spisovnej slovenčiny, na ktorých sa bernolákovci a štúrovci dohodli „na jednotnom slovenskom spisovnom jazyku podľa kodifikácie Ľ. Štúra, avšak s úpravami v pravopise, hláskosloví a tvarosloví podľa zásad M. M. Hodžu a M. Hattalu“. O necelý rok neskôr vyšli pravidlá v príručke Krátka mluvnica slovenská (M. Hattala, 1852) a zjednodušene povedané – odvtedy Slováci definitívne používajú „tvrdé a mäkké i“.
Zdroj: SNK
Ilustračná foto: Internet
